Hlasy

Krátke texty na čítanie nahlas ráno. Čítaj spolu s nimi, alebo si jeden nahraj vlastným hlasom a prehraj kedykoľvek.

Keď prehovorí pochybnosť

4 min

Už zasa. Ten tichý hlások, ktorý hovorí: za koho sa to máš. Hlas, ktorý tvrdí, že to nepôjde, že to nikdy nejde, nie niekomu, ako som ja.

Počujem ho. Nechám ho hovoriť.

Nemusím sa s ním hádať, lebo viem, čo to je. Je to starý program, ktorý beží sám od seba ako rádio, čo ostalo zapnuté v prázdnej kuchyni. Svoje repliky sa naučil dávno a opakuje ich vždy rovnako. Nech si hrá. Nemusím tancovať, keď hrá.

Pochybnosť hovorí. Ja rozhodujem.

Všetko, čo dnes okolo seba vidím, je staré svetlo. Opustilo hviezdu dávno, a kým mi dorazí do očí, hviezda je už iná. Môj účet, moje telo, môj kalendár, výraz v cudzej tvári: to všetko je svetlo z dávnejšieho mňa. Môžem sa naň pozerať pokojne. Rozkazy od neho neberiem.

Pochybnosť hovorí. Ja rozhodujem.

Dôkaz pred začiatkom nepotrebujem. Nikto nečaká, kým sa mu zrkadlo usmeje ako prvé. To odraz čaká. Tak idem prvý. Usmejem sa prvý, vo vnútri, kde nikto nevidí, a svet to dobehne, keď to dobehne.

Mojou mysľou vedie vyšliapaný chodník a moje nohy ho poznajú naspamäť. Prešli ním tisíckrát. Pochybnosť je len tá stará ryha, cesta, ktorou telo ide, keď nedávam pozor. Dnes z nej schádzam. Idem tam, kde je tráva ešte vysoká, a každý krok ju pritlačí o kúsok viac, až raz bude aj táto nová cesta ľahká.

Na rozhodnutie nepotrebujem pocit istoty. Istota príde neskôr. Vždy príde až po rozhodnutí. Rozhodujem sa teda hneď, potichu, tak ako ráno vyberám topánky: je to vybavené a prestávam na to myslieť.

Pochybnosť hovorí. Ja rozhodujem.

Keď sa hlas zosilní, môžem sa naň aj usmiať. Ďakujem ti, starý priateľ. Dlho si ma strážil. Môžeš si oddýchnuť. Odtiaľto to preberám ja.

Nemusím vedieť, ako sa to stane. Cestu odtiaľto vidieť nemusím. Stačí, že viem, kde stojím, a stojím v rozhodnutí. Na dnešné ráno to stačí. Na dnešný deň to stačí.

Poviem to teda jasne. Čo chcem, to je už moje, a to je to podstatné. Stávam sa niekým, kto to má. Smiem to mať. Nakoniec to dopadne dobre, a dopadne to dobre pre mňa.

Nejaká časť vo mne sa ešte pýta. Dobre. Nech sa pýta zo zadného sedadla.

Šoféruje ten, kto rozhoduje.

Pochybnosť hovorí. Počujem ju, ďakujem jej a rozhodujem.

A rozhodnutie platí.

Nad počasím

4 min

Dnes ráno mám strach. Nebudem predstierať, že nie.

V hrudi mám zovretie a v myšlienkach zhon. Myseľ mi uteká dopredu, do miestností, ktoré ešte neexistujú. Nechám to tam byť. Mám strach a dovolím si ho mať. Nemusím to opravovať práve teraz.

Nadýchnem sa. Vydýchnem dlhšie, než trval nádych.

Strach je počasie. Príde rýchlo a tmavo a chvíľu vyzerá ako celá obloha. Potom si pripomeniem, že mraky putujú cez niečo oveľa väčšie, než sú samy, a to väčšie som ja.

Ja som nebo. Počasie prejde. Nebo ostáva.

Položím si jednu jednoduchú otázku: môžem s tým niečo urobiť, hneď teraz? Ak môžem, urobím to. Zavolám. Otvorím list. Pozriem sa na číslo v pokoji a napíšem si ďalší krok. Pozrieť sa pravde do očí nie je to isté ako kŕmiť strach, a to prvé zvládnem aj bez toho druhého.

Ak teraz nie je čo robiť, tento strach mi nemá čo povedať. Je to generálka toho, čo nechcem, a nemusím sedieť v prvom rade a pozerať si ju znova.

Ja som nebo. Počasie prejde. Nebo ostáva.

Každá búrka v mojom živote prešla. Každá jedna. Stále som tu. Niektoré veci, z ktorých mi bolo úzko, nikdy neprišli, a tie, čo prišli, sa dali zvládnuť, často lepšie, než sa zdalo. Taký je môj záznam a môjmu záznamu dôverujem.

Nadýchnem sa. Vydýchnem.

Teraz spúšťam plecia. Uvoľňujem čeľusť. Nechávam ruky otvorené na kolenách. Telo ide za mysľou a myseľ za telom, a práve teraz učím obe, že je bezpečné zmäknúť.

Nemusím vidieť, ako to dopadne. Stačí trochu precítiť, aké to je, keď už to dobre dopadlo. Predstavím si večer toho dňa. Sedím. Je po všetkom. Išlo to dobre, lepšie než dobre, a dych sa mi predlžuje úľavou, keď si hovorím: vidíš, nakoniec to bolo v poriadku.

Ten pocit je skutočný, aj teraz. Môžem ho mať skôr, než prídu fakty. Fakty prídu potom, tak ako ozvena prichádza po zavolaní.

Ja som nebo. Počasie prejde. Nebo ostáva.

Nech mraky robia, čo mraky robia. Budem ich sledovať z okna, zvedavo, bez náhlenia, lebo viem, kde bývam. Bývam nad počasím, v modrej, ktorá nikdy nezmizla.

V tejto chvíli som v bezpečí. Táto chvíľa je jediná, ktorú musím zvládnuť.

A túto práve zvládam dobre.

Všetko nejako dopadne. Vždy to tak bolo a aj teraz to tak je.

Nadýchnem sa. Vydýchnem.

Za mrakmi je obloha čistá a ja som tá obloha.

Jeden kameň po druhom

4 min

Je toho priveľa. Takto sa mi to teraz javí.

Priveľa správ, priveľa úloh, priveľa ľudí, čo na mňa čakajú, a všetko tlačí naraz, akoby celý deň chcel prejsť cez jedny malé dvere v tej istej sekunde. V hrudi mám zovretie. Myseľ skáče z veci na vec a ani na jednej nepristane.

Všimnem si to. Zastavím sa.

Nemusím niesť celý deň. Celý deň nikto nikdy nenesie. Deň prichádza po kúskoch a ja vždy držím len jeden.

Jedna vec. Potom ďalšia.

Predstavím si rieku, širokú a hlučnú, a ja stojím na brehu a pozerám na ten druhý. Keď sa snažím obsiahnuť celý prechod naraz, vyzerá nemožne. Ale sú tam kamene: ploché, suché, jeden za druhým, každý práve tak ďaleko od predošlého, aby stačil jeden ľahký krok. Rieku nemusím preskočiť. Stačí stúpiť na kameň predo mnou.

Jedna vec. Potom ďalšia.

Pýtam sa teda: ktorý kameň je predo mnou? Nie desiaty. Nie ten protiľahlý breh. Ten, ktorý je tu, pod mojou nohou.

Je to jediné, čo teraz robím.

Skôr než začnem, dám si desať sekúnd. Určím, ako to pôjde. Pôjde to hladko. Bude to jasné a ľahké. Na chvíľu to precítim ako vybavené, tak ako keď je vec hotová a ja zatváram zložku. Potom otvorím dvere a vojdem.

Keď skončím, nepúšťam sa hneď do ďalšieho s hlukom toho predošlého. Zastavím sa na prahu. Nadýchnem sa. Odložím to. Čo bolo v poslednej miestnosti, nech v nej aj ostane. Potom si znova vyberiem a znova urobím krok.

Jedna vec. Potom ďalšia.

Zoznam je dlhý a to je v poriadku. Dlhý zoznam znamená plný život a plný život je presne to, čo chcem. Zoznam môže existovať aj bez toho, aby na mňa kričal. Niečo sa dnes urobí. Niečo sa ukáže ako nepodstatné. Niečo sa vyrieši samo, kým sa venujem inému, a to sa už stalo viackrát.

Nemusím všetko vymyslieť do obeda. Nemusím vidieť celú cestu. Stačí vidieť ďalší kameň, a ten je vždy na dohľad, lebo je najbližšie k mojim nohám.

Keď si na to spomeniem, dych sa spomalí, plecia klesnú a hluk v hlave sa zmení na niečo tichšie, ako dážď na streche počúvaný z teplej izby, kde odo mňa nikto nič nechce.

Mám čas na to, na čom záleží. Na čom záleží, to sa urobí.

A deň, kúsok po kúsku, odpovedá tak, ako mu idem naproti.

Idem mu teda naproti v pokoji. Krok za krokom.

Jedna vec. Potom ďalšia.

Na prvom kameni už stojím.

Pre mňa je to samozrejmosť

4 min

Stalo sa niečo dobré a jedna moja časť už hľadá háčik.

Šepká, že to bolo šťastie. Že to nevydrží. Že si niekto všimne, že tu vlastne nepatrím, a potichu ma požiada, nech odídem. Poznám ten šepot. Počujem ho a nechám ho prejsť.

Potom poviem pravdu, pokojne, tak ako vyslovujem vlastné meno.

Pre mňa je to samozrejmosť.

Nie je to náhoda. Nie je to chyba v papieroch a nevkradlo sa to postrannými dverami. Zrkadlo ukáže len to, čo stojí pred ním, a pred ním stojím ja. Toto prišlo odo mňa. Toto mi odpovedá. Toto patrí mne.

Pre mňa je to samozrejmosť.

Nemusím sa zmenšovať, aby sa iní cítili príjemne. Nemusím to zahrať na vtip, odmávnuť to ani rýchlo vyhlasovať, že to nič nebolo. Nechám to byť tým, čím to je. Podarilo sa mi to. Dobré veci prichádzajú ku mne. Môžem povedať ďakujem a myslieť to vážne, a tým to končí.

Dlho papierové koruny nosili iní. Oni rozhodovali, čo je pre mňa možné, ako vysoko môžem siahnuť, o čo smiem žiadať, koľko stojím. Dnes si koruny beriem späť, jednu po druhej, nežne, bez štipky hnevu. Nikto iný mi nepovie, aký veľký smie môj život byť.

Smiem.

Smiem uspieť bez ospravedlňovania. Smiem sa z toho tešiť bez viny. Smiem chcieť viac a zároveň sa radovať z toho, čo mám, lebo oboje sa zmestí pod jednu strechu.

Úspech môže byť tichý. Môže byť stály a obyčajný, ako pekne udržiavaná záhrada alebo kuchyňa, do ktorej ráno vchádza svetlo. Takto ho chcem. Chcem, aby bol ako domov, miesto, z ktorého nikdy nemusím odísť skôr.

Pre mňa je to samozrejmosť.

Všímam si, aký je to pocit v tele, keď to hovorím. Niečo sa usadí. Chrbát sa trochu narovná. Dych sa prehĺbi. Z tohto pocitu teraz žijem. Nemusím ho naháňať. Len sa k nemu vraciam, znova a znova, ako sa vraciam k vlastným vchodovým dverám.

Samozrejme, že sa to stalo. Samozrejme, že príde ďalšie. Samozrejme, že je to čoraz ľahšie.

A keď príde ďalšia dobrá vec, neprekvapí ma a nebudem ju podozrievať. Prikývnem, tak ako prikývneš priateľovi, ktorý príde presne načas. Á, tu si. Už ťa čakám.

Smiem. Beriem si to. Toto je moje.

Pre mňa je to samozrejmosť.

Ďakujem, je toho viac

4 min

Začínam slovom ďakujem.

Skôr než o niečo poprosím, skôr než niečo spočítam, skôr než sa pozriem na to, čo chýba, poviem ďakujem za to, čo už tu je. Za strechu nado mnou. Za vodu, ktorá príde, keď otočím kohútik. Za jedlo z včerajška. Za ľudí, ktorí sa ozvali na moje volanie. Za peniaze, ktoré prišli, každú mincu, či ich bolo veľa, alebo málo.

Ďakujem. Je toho viac.

Keď si priznám pravdu, vidím, že peniaze niekedy držím ako päsť drží piesok. Pevne, vystrašene, v zovretí. A čím viac zvieram, tým rýchlejšie mi unikajú medzi prstami. Otvorím teda dlaň. Nechám ju ležať dlaňou nahor a vidím, že piesok ostáva. Otvorená dlaň udrží viac než ktorákoľvek päsť.

Ďakujem. Je toho viac.

Peniaze mi prichádzajú mnohými kanálmi. Nepripútavam ich k jednej práci, jednému klientovi, jednému človeku, jedným dverám. Môžu prísť cez prácu, ktorú milujem, cez ľudí, ktorých ešte nepoznám, cez nápady, ktoré ma ešte nenapadli, cez veci, ktoré mi niekto dlhuje a ja už na ne nemyslím, cez telefonát v obyčajný utorok, cez dar, cez prekvapenie, aké si ani neviem predstaviť. Všetky dvere nechávam odomknuté a nemusím hádať, ktoré si vyberú.

Nemusím vedieť, ako. To „ako“ nie je moja práca. Moja práca je precítiť, aké to je mať, a nechať dvere otvorené.

Ďakujem. Je toho viac.

Dávam, lebo dávaním hovorím svetu, že mám dosť. Rybník, ktorý si vodu schováva, stojí a hnije. Rieka všetko rozdáva a ostáva plná, lebo voda stále prichádza. Rozhodujem sa byť riekou. Dávam teda, kde môžem: sprepitné, hodinu, jedlo, milé slovo, mincu do ruky, ktorá ju potrebuje. A pri každom dávaní cítim tiché vedomie, že je dosť.

Účty platím v pokoji. Každý je malé ďakujem za niečo, čo mi bolo dané: za svetlo, teplo, telefón, domov. Pozerám sa na čísla bez strachu. Som ten, kto platí, čo je splatné, a na splatné je dosť, aj na viac.

Dobré veci ku mne teraz plynú ľahko. Peniaze, áno, a nielen peniaze. Prichádza pomoc. Otvára sa čas. Ľudia sú ku mne štedrí. Správne veci ma nachádzajú v správnu chvíľu, ja si ich všimnem, poviem ďakujem znova a kruh sa točí ďalej.

Stávam sa niekým, pre koho je hojnosť samozrejmá. Niekým, kto má, dáva a zasa má.

Dvere sa otvoria skôr, než zaklopem.

Ďakujem za to, čo je tu. Ďakujem za to, čo je na ceste. Ďakujem za všetky kanály, ktoré ešte nevidím.

Ďakujem. Je toho viac.

A vždy bude.

Semienko v tme

4 min

Ešte to neprišlo. Všímam si to a všímam si aj, ako ma svrbí ísť to skontrolovať.

Chcem sa pozrieť znova. Počítať znova. Pýtať sa znova: kde to je, prečo to trvá tak dlho, deje sa vôbec niečo? Cítim to ťahanie a nejdem za ním.

Je to vybavené. Nevykopávam to.

Keď zasadím semienko, nechodím ráno s rýľom pozrieť sa, či rastie. Keby sa semienko každý deň vykopávalo, nikdy by nevyrástlo. Semienko pracuje v tme, kde ho nevidím, vlastným tempom, a nikdy nepotrebovalo, aby som nad ním stál a vypytoval sa. Mojou prácou bolo zasadiť. Teraz je mojou prácou polievať a nechať ho na pokoji.

Je to vybavené. Nevykopávam to.

Zavolám cez kaňon a pred ozvenou je ticho. To ticho nie je odmietnutie. Je to vzdialenosť. Zvuk je už na ceste späť, letí vzduchom medzi skalnými stenami. Nemusím kričať znova, hlasnejšie, ani volať stokrát do skál, akoby sa prvé zavolanie stratilo po ceste. Zavolám raz a myslím to vážne.

To, čo teraz vidím okolo seba, je ešte starý obraz. Kým dorazí nový, chvíľu to trvá, a to je v poriadku. Oneskorenie je láskavosť, lebo vďaka nemu ma pár zlých dní nevyhodí z kurzu a mám čas usadiť sa v tom, čo som si vybral, skôr než to vojde dverami.

Nestanovujem termín. Nehovorím: do piatka, inak... Termín je len ďalší spôsob kontroly a kontrola je ďalší spôsob pochybovania. Príde to vo svoj čas a časovaniu dôverujem viac než svojej netrpezlivosti.

Je to vybavené. Nevykopávam to.

Medzitým si všímam malé veci. Sú tu už teraz, keď sa pozerám mäkkým pohľadom, nie hladným. Správa, čo prišla v pravú chvíľu, voľné miesto na parkovanie, milé slovo od cudzieho človeka, účet, ktorý vyšiel menší, než sa zdalo, nápad, čo ma napadol v sprche, keď na nič nemyslím. Malé dôkazy, každý jeden, že sa zrkadlo hýbe.

Zbieram ich. Zapisujem si ich. Nech mi na dnes stačia.

Žijem teda tak, akoby to bolo hotové. Chodím v tom. Telo sa v tom uvoľní, ako sa uvoľní po objednaní balíka, keď viem, že je na ceste. Nestojím celý deň pri okne a nečakám na dodávku. Žijem svoj život a kuriér zazvoní, keď príde.

Keď sa netrpezlivosť vráti, usmejem sa na ňu. Á, čakací hlások. Ahoj. Nič sa nedeje. Je to na ceste.

Dávam tomu čas. Dávam tomu priestor. Dávam tomu svoju dôveru a ruky sťahujem z pôdy.

Je to vybavené.

Nevykopávam to.

Už to rastie.

Oni majú svoju slobodu, ja mám svoju

4 min

Je tu niekto, na koho stále myslím. Niekto, kto mi ublížil, alebo ma sklamal, alebo sa jednoducho nechce správať tak, ako chcem.

Keď sa mi vynorí, cítim uzol. Neschovávam sa pred ním. Cítim ho, dýcham do neho a nechám ho trochu povoliť.

Oni majú svoju slobodu. Ja mám svoju.

Iní ľudia mi nepatria. Majú vlastné životy, vlastné počasie, vlastné dôvody, ktoré nikdy úplne nepoznám, nech ich poznám akokoľvek dlho. Nemusím ich meniť, opravovať ani nad nimi vyhrávať a starať sa o cudziu náladu nikdy nebolo mojou úlohou. Nechám ich byť presne takými, akí sú.

A svoj stav určujem ja. Nikto iný ho neurčuje za mňa. Nech niekto povie čokoľvek, nech urobí čokoľvek, ja rozhodujem, ako mu idem naproti. Môj pokoj je môj a dnes ho nikomu nedávam.

Oni majú svoju slobodu. Ja mám svoju.

Dlho dostával každý odo mňa rolu, nepozorovane. Tento je ten ťažký. Tamten nikdy nepočúva. Onen ma vždy sklame. A oni tie roly hrali krásne, rok za rokom, lebo pri každom stretnutí dostali odo mňa ten istý scenár a repliky ma potom prekvapovali.

Dnes scenáre odkladám. Nikoho neobsadzujem do úlohy zloducha. Nikto nemusí ďalej hrať postavu, ktorú napísala nejaká stará unavená chvíľa. Vidím ich nanovo, akoby som ich dnes ráno stretol prvýkrát.

Hľadám teda to najlepšie, čo v nich je. Je tam, vždy tam je, aj keď musím žmúriť. Ich humor, ich snaha, spôsob, akým majú radi tých, ktorých majú radi, to, v čom sú potichu dobrí a nikto im za to nepoďakuje. Túto časť držím v mysli, s touto časťou sa rozprávam a čoraz viac je to práve ona, čo mi odpovedá.

Oni majú svoju slobodu. Ja mám svoju.

Púšťam obviňovanie. Nie preto, že to, čo sa stalo, bolo v poriadku, ale preto, že nosiť to ma stojí priveľa. Obviňovať niekoho je ako podať mu pero, ktorým sa píše môj život, a požiadať ho, nech ho píše za mňa. Beriem si pero späť, nežne, bez drámy. Môj život je môj a píšem ho láskavo.

Nepotrebujem, aby sa ospravedlnili. Nepotrebujem, aby pochopili. Nepotrebujem mať pravdu. Radšej mám pokoj, a pokoj si môžem vybrať sám, kedykoľvek, bez dovolenia od kohokoľvek.

Prajem im dobre a myslím to vážne: vidím ich šťastných, ako dostávajú, čo chcú, ako sa smejú niečomu malému s niekým, koho milujú, v obyčajné popoludnie. Niečo sa mi v hrudi pri tom zhlboka vydýchne.

Ľudia v mojom živote sú čoraz ľahší. Láskavejší. Štedrejší. Viac sami sebou.

A ja tiež.

Keď sa s nimi dnes stretnem, pôjdem prvý. Usmejem sa prvý, vo vnútri alebo navonok, a nechám ich, nech to dobehnú vo vlastnom čase.

Oni majú svoju slobodu. Ja mám svoju.

A je tu miesto pre nás všetkých.

Svetlo, čo ostalo svietiť

4 min

Deň sa skončil. Nechám ho skončiť.

Nech sa dnes stalo čokoľvek, nech je čokoľvek nedokončené, počká do rána. Nič ma teraz nepotrebuje. Ľahnem si, nechám posteľ, nech ma drží, a nechám dych, nech sa predĺži a spomalí.

Je hotovo. Môžem odpočívať.

Skôr než zaspím, poviem ďakujem. Prejdem deň a nájdem tri dobré veci.

Prvá dobrá vec dnes bola... Nechám ju prísť na myseľ. Vidím ju znova. Cítim ju znova, aspoň na chvíľu.

Druhá dobrá vec dnes bola... Môže byť malá. Chuť, slovo, minúta slnka na tvári. Nechám ju prísť.

Tretia dobrá vec dnes bola... Pri tejto ostanem o čosi dlhšie a nechám sa ňou zohriať.

Ďakujem. Ďakujem. Ďakujem.

Teraz myslím na chvíľu dnešného dňa, ktorá nešla podľa mojich predstáv. Neuhýbam pred ňou. Pozerám sa na ňu ako na scénu z hry, ktorú idem skúšať znova, a prehrám ju tak, ako si ju prajem. Počujem slová, ktoré som mal na jazyku, aj slová, ktoré mali zaznieť. Vidím tváre mäkšie a cítim, ako to dobre skončí, tak ako sa tuhý uzol konečne uvoľní, keď sa oň trpezlivo pokúša niekto, kto sa neponáhľa. Nechám túto verziu, nech je tá, s ktorou idem spať.

Táto verzia teraz platí.

Je hotovo. Môžem odpočívať.

Dnes večer nemusím nič vymýšľať. To „ako“ odovzdávam. To „ako“ nikdy nebolo mojou prácou. Niečo múdrejšie než moja unavená myseľ na tom môže pracovať, kým spím, a nepotrebuje moju pomoc ani moje starosti. Otváram dlane na paplóne. Púšťam.

Teraz si dovolím precítiť, čo chcem, akoby to už bolo tu. Len jednu vec. Predstavím si malý, obyčajný okamih z rána po tom, čo sa to splnilo. Niekto povie gratulujem. Alebo sa len usmejem do prázdna, lebo je to hotové. Cítim úľavu z toho, obyčajnosť toho, ako niečo prestane byť želaním a stane sa súčasťou života.

Je hotovo. Môžem odpočívať.

Niekde doma ostalo svietiť svetlo. Vždy svietilo. Nech bolo dnes čokoľvek a nech ma cesta zaviedla kamkoľvek, cesta späť je osvetlená a ja už po nej idem. Už som tam.

Telo mám ťažké a teplé. Dych je pomalý a myšlienky sú tichšie a redšie, ako posledné autá na ceste neskoro v noci.

Zajtra je nová strana a nemusím ju písať teraz. Stretnem sa s ňou, keď príde, jedny dvere po druhých, a odpovie mi láskavo.

Teraz púšťam.

Všetko je vybavené. Všetko je v bezpečí. Všetko dopadne dobre.

Je hotovo.

Môžem odpočívať.

Nahrávky ostávajú na tomto zariadení. Nič sa neposiela.