Kapitola 17
Otvorené ruky
Čo dávaš, to vyhlasuješ, že máš.

Bol koniec dlhého mesiaca a Michalovi takmer nič nezostalo. Pri pulte kaviarne neďaleko stanice sčítal mince vo vrecku: stačili na jednu kávu a na nič viac.
Za ním starší pán v rozpakoch prehľadával vrecká a ospravedlňoval sa predavačke, lebo mu chýbalo pár mincí. Michal nad tým nerozmýšľal, položil svoje mince na pult a povedal: „Za oboch.“
Keď s kávou v ruke vyšiel do studeného rána, pocítil čosi zvláštne. Mal menej peňazí než pred desiatimi minútami, a pritom sa cítil bohatší než za celý mesiac.
Rieka a rybník
Hojnosť je rieka. Nezavrieš ju do pohára. Tečie cez teba, a len dovtedy, kým ju na druhej strane púšťaš ďalej. Len čo ju skúsiš prehradiť a zovrieť, čo máš, lebo sa bojíš, že nebude dosť, voda prestane pritekať.
Dávanie ako vyhlásenie
Keď Michal zaplatil starému pánovi kávu, povedal bez slov: mám dosť na to, aby som sa podelil. O bohatstve tam nepadlo ani slovo. Presne toto cítil, keď stál pri pulte s prázdnym vreckom, a presne to zrkadlo čítalo.
Nemôžeš dať, čo nemáš. Každý dar je teda malé vyhlásenie. Daj čas a povedal si, že čas máš. Daj láskavosť a povedal si, že jej máš nazvyš.
Hlbší rozborNemôžeš dať, čo nemáš
Čítaj to ako najlepšiu správu celej kapitoly. Ak dávanie vyžaduje, aby si niečo mal, potom je každý dar dôkazom, že máš.
Predstav si deň, keď sa cítiš prázdny. Peňaženka je tenká a sebavedomie tiež. A potom niekto potrebuje ukázať cestu, uvoľniť miesto na sedenie alebo minútu počúvania. Dáš mu to. V tej chvíli máš trpezlivosť, miesto, minútu. Nie si prázdny. Si človek, ktorý má čím sa podeliť, a tvoje telo to vie. Zrkadlo číta gesto, nie stav tvojho účtu.
Preto dávanie funguje ako rýchly reštart. Keď nemôžeš zmeniť okolnosti, môžeš zmeniť to, čo o sebe vyhlasuješ. „Mám príliš málo“ je jedna veta. „Nech sa páči, mám toho dosť, aby som ti to dal“ je iná veta a prichádza s iným pocitom.
Začni tam, kde je to ľahké a úprimné. Ak sú peniaze tesné, daj to, bez čoho sa naozaj zaobídeš, a buď štedrý tam, kde peniaze nehrajú rolu: správa niekomu, kto má ťažké obdobie, poriadne vypočutie pre niekoho, kto ho zažije len zriedka, pomoc s ťažkou taškou. Vyber si dnes menu, v ktorej si najbohatší.
A dávaj ako samozrejmosť, nie ako predstavenie. Nepotrebuješ, aby si to niekto všimol. Jednoducho si najjasnejšou rečou, aká existuje, hovoríš: som človek, ktorý má.
Urob dnes jednu malú vec. A keď príde večer a deň stíchne, všimni si, aké bohatstvo cítiš, a spomeň si, že do vrecka ti nepribudlo nič.
Keď odmietneš zo strachu, vyhlasuješ opak: nemôžem si to dovoliť, potrebujem všetko, čo mám. Zrkadlo tú vetu nesúdi, len ti jej ukáže viac.
Daj to, čo chceš dostať
Ak chceš viac úcty, daj úctu. Ak chceš, aby ťa počúvali, vypočuj niekoho až do konca toho, čo hovorí, a nechystaj si pritom v duchu vlastnú odpoveď. Dať môžeš len z toho, čím si, a to, čím si, je to, čo zrkadlo odráža.
Niektorí ľudia čakajú. Keď ma niekto konečne ocení, ocením aj ja jeho. To je čakanie, kým sa prvý pohne odraz, a ten sa nikdy nepohne. Daj to, po čom hladuješ, a všimni si, ako rýchlo hlad ustúpi.
Ako dávať
Daj a zabudni. Dar, ktorý čaká, čo sa vráti, je pôžička, a šnúrka, ktorú si naň uviazal, ťahá vodu späť do rybníka. Dávaj len to, čo vieš dať s ľahkým srdcom. Ak je veľký dar ťažký, daj radšej menší a s radosťou. Skús dávať tak, aby sa to nikto nikdy nedozvedel, lebo je veľmi ťažké urobiť to a necítiť sa pritom potichu bohatý. A pamätaj, že peniaze sú len jeden prúd z mnohých. Dlhý telefonát alebo odvoz na letisko odteká rovnako.
A potom si nechaj aj dať. Na toto ľudia zabúdajú, a štedrí ľudia najčastejšie. Ak mávaš rukou nad komplimentmi a krčíš sa, keď ti niekto zaplatí obed, rieka vyschne aj z tejto strany. Povedz ďakujem a mysli to vážne, lebo keď vďačne prijmeš, dávaš aj ty.
Dávanie neznamená strácať seba
Keď dávaš, kým nie si prázdny, alebo dávaš ľuďom, ktorí len berú, je to skôr diera v hrádzi než rieka.
Skutočné dávanie prichádza z plnosti, nie zo strachu. Ak si všimneš, že dávaním kupuješ niečí súhlas, alebo že dávaš, kým ťa to nevyčerpá a nenahnevá, zastav sa a najprv naplň seba. Vyschnutá rieka nikoho nenapojí.
Hlbší rozborSkutočné dávanie prichádza z plnosti, nie…
Táto veta drží celú kapitolu úprimnú. Bez nej sa z rady „dávaj viac“ môže stať pasca, najmä pre ľudí, ktorí už teraz dávajú priveľa.
Existuje dávanie, ktoré je v skutočnosti kupovaním. Dávaš, aby neodišli, aby ťa schválili, aby si nebol ten nepríjemný. Vyzerá to veľkoryso, no platíš za to vlastnou únavou a pod tým potichu beží účet: dal som, takže mi dlhuješ. Zrkadlo číta účet, nie dar.
Dávanie zo strachu sa dá spoznať. Je stiahnuté. Keď hovoríš áno, hruď sa ti zatvára, myseľ už ráta cenu a nejaký malý, úprimný kúsok teba hovorí nie. Cestou domov si v duchu prehrávaš hádku. Potom sa cítiš menší, nie väčší. Ak je to tvoj vzorec, láskavým krokom je dať menej a dať najprv sebe. Rieka, do ktorej nič nepriteká, nemá čo dať.
Pred dávaním si urob krátky test. Spýtaj sa: Urobím to s radosťou? Ak áno, urob to celým srdcom. Ak nie, nájdi menšiu podobu, ktorú s radosťou urobíš, alebo povedz láskavé „tentoraz nie“. Oboje je skutočný dar. Jasné nie nie je odmietnutím štedrosti. Práve ono udržiava vodu čistú.
Cvič aj prijímanie. Nechaj kompliment dopadnúť. Nechaj kamaráta zaplatiť. Povedz „ďakujem“ a tým to skonči. Prijať je dar pre toho, kto dáva, a druhá polovica toku rieky.
Dávaj z toho, čo pretečie. Vždy je toho viac.
Čo sa vrátilo
Michal toho pána už nikdy nevidel a ani to nečakal. Po zvyšok mesiaca sa však diali zvláštne veci. Klient konečne uhradil faktúru po splatnosti a kamarát trval na tom, že obed platí on. A raz ráno našiel vo vrecku zimnej bundy zabudnutú bankovku.
Možno to bola náhoda. Michal si to nemyslel. Myslel si, že je to rieka, ktorá si pamätá, ktorým smerom tečie.
Dnes daj jednu vec, ktorej chceš mať viac, a potom ju pusť.
Hlbší rozbor
Hojnosť je rieka.
Hojnosť si zvyčajne predstavujeme ako plnú stodolu: zásobu, ktorú hromadíš a strážiš. Háčik je v tom, že stodole stačí jedna zlá úroda a je prázdna, a kto stojí v jej dverách, žije v tichom, neustálom napätí. Čím viac v nej je, tým viac sa dá stratiť. A tak práve ten s najplnšou stodolou často spí najmenej a v tme načúva, či sa niečo nestráca.
Rieka je iný spôsob života. Rieka nikdy nie je „plná“. Ona tečie. Jej bohatstvo je voda, ktorá preteká, nie voda, ktorú drží. Teda ťa nemeria to, čo máš odložené, ale to, ako voľne cez teba veci prúdia: peniaze, pozornosť, láskavosť, nápady, čas.
Pozri sa na svoj týždeň ako na rieku. Kde plynie ľahko? Kde sa zastavuje a stojí? Možno štedro míňaš na starosti a nikdy nie na radosť. Možno dávaš svoj čas každému, ale pochvalu držíš pod zámkou. Možno v sebe hromadíš komplimenty, ktoré si o niekom myslíš a nikdy ich nevyslovíš.
Ten rozdiel sa dá pocítiť celkom prakticky. Vyber si jednu vec, ktorú zvykneš pevne držať (zručnosť, ktorú si nechávaš pre seba, ďakujem, ktoré nikdy nepovieš, malú sumu, čo si šetríš „pre istotu“), a nechaj dnes kúsok z nej odtiecť. Pošli niekomu recept. Povedz kompliment. Vlož niekomu do ruky mincu alebo mu daruj hodinu svojho dňa. Potom si všimni, čo robí tvoje telo: zvyčajne sa trochu uvoľní, nadvihne, je v ňom viac miesta.
Ten pocit je rieka. Nikdy si nemal byť nádržou, ktorá sedí, stráži, čo má, a stále sa bojí sucha. Mal si byť miestom, ktorým preteká život.