Zostáva 11 min

Kapitola 19

Počasie starostí

Ty si nebo, nie búrka.

11 min · Zamyslenie a prax

Človek na brehu sa pozerá na jasnú bledú oblohu, po ktorej sa nad jazerom presúvajú tmavé búrkové mraky.

Je tri hodiny ráno a Martina je zasa hore. V tejto chvíli sa nič nedeje. Dcéra spí na konci chodby a dom je tichý, no jej myseľ uteká dopredu, do stoviek možných budúcností: výsledky vyšetrení budúci týždeň, nájom, dcéra v nočnom autobuse, a ešte aj zvuk, ktorý včera vydalo auto. Každá myšlienka prinesie malé trhnutie a po ňom ďalšie plánovanie katastrof, ktoré sa nestali.

Ona tomu hovorí zodpovednosť, veď niekto na to myslieť musí. Zvonka to však vyzerá inak: žena v tmavej skúšobni celú noc s plným citom hrá scénu za scénou z predstavenia, ktoré chce vidieť najmenej.

Starosť je modlitba

Spomínaš si na skúšobňu z predchádzajúcich kapitol? Zrkadlo uvádza na scénu to, čo s citom skúšaš. Strachovanie sa je skúšanie. Je to predstavivosť v najsilnejšej podobe, plná citu a opakovaná, namierená presne na to, čo nechceš.

Starosť pôsobí ako ochrana. Máš pocit, že sa pripravuješ a že ťa nič nezaskočí. Pozri sa však bližšie a uvidíš, že starosť takmer nič nepripraví, pretože neopraví auto a nezaplatí nájom, len dookola púšťa tú istú strašidelnú scénu. Starosť je modlitba za to, čo nechceš.

Hlbší rozborStarosť je modlitba za to, čo…

Modlitba je v tom najjednoduchšom zmysle pozornosť plná citu, vytrvalo upretá na jeden obraz. Podľa tohto meradla patrí starosť k najoddanejšej pozornosti, akú čomukoľvek venuješ. Je živá, opakovaná, cítiš ju v tele a často prichádza v tvojej najtichšej hodine. A mieri na scénu, ktorú chceš vidieť najmenej.

Nie je sa za čo hanbiť. Nikto ťa to nenaučil robiť naschvál. Myseľ prišla na to, že skúšanie nebezpečenstva pôsobí ako ochrana, a tak skúša ďalej. Pozri sa však, čo to skúšanie naozaj prináša. Vyrieši vec? Zaplatí účet, opraví auto, zmení výsledok? Väčšinou ťa len vyčerpá a telo prežije udalosť, ktorá sa nestala.

Dá sa to zachytiť. Keď príde starosť, všimni si, či má podobu plánu, alebo filmu. Plán má ďalší krok: zavolať, skontrolovať, objednať sa, opýtať sa. Film má len scény, ktoré sa púšťajú dookola, zakaždým s najhorším koncom.

Ak je to plán, urob ten krok. Ak je to film, môžeš z kina odísť.

Skús to dnes večer. Keď sa film rozbehne, povedz potichu: tento poznám. Nemusím ho vidieť znova. Potom sa raz nadýchni a pusti na plátno iný obraz: vec je vyriešená, ľudia, ktorých ľúbiš, sú v pokoji, ďalšie ráno je obyčajné a jasné. Daj mu toľko citu, koľko dostával ten prvý film.

Rovnakou silou sa môžeš modliť za to, čo chceš. Stačí prepnúť kanál.

Vyčítať si, že sa strachuješ, pritom nemusíš, robí to každý. Môžeš však začať vidieť starosť takú, aká je, ako počasie, a prestať ju brať ako príkaz, ktorý musíš poslúchnuť.

Ty si nebo

Uprostred búrky si pripomínaš snívajúceho zo začiatku knihy, to vedomie, v ktorom sa vystrašená myšlienka objavuje. Vedomiu ešte nikdy neublížila žiadna myšlienka, ktorá ním prešla.

Keď si to pripomenieš, starosť stráca moc. Môžeš sa pozerať, ako prichádza a odchádza, tak, ako sa z okna pozeráš na počasie. Aha, tu je zas tá búrka o tretej. Nemusíš s ňou bojovať ani sa škriepiť s každým oblakom, stačí, že sa ňou nestaneš.

Načo je strach

Strach má skutočný účel. Ak ide na teba auto, strach ti povie, aby si uskočil. Ak horí sporák, strach ťa rozhýbe. V takých chvíľach je to dar, kompas, ktorý naliehavo ukazuje na niečo, čo si žiada konanie hneď teraz.

Preto tu máš jednoduchý test. Keď sa objaví strach, opýtaj sa: môžem s tým teraz, v tejto chvíli, niečo urobiť?

Ak áno, urob to: zavolaj, objednaj sa, skontroluj zámok. Strach tým splnil svoju úlohu a môžeš ho pustiť.

Ak sú však tri ráno, výsledky prídu až budúci týždeň a zostáva len čakať, posolstvo už si dostal a zvyšok je počasie. V tom daždi nemusíš stáť celú noc.

Prepnúť kanál

Keď starosť začne púšťať scény, nemôžeš len tak prestať myslieť. Myseľ, ktorej povieš „nemysli na to“, nemyslí na nič iné. Ale kanál prepnúť môžeš.

Opýtaj sa opačne. Starosť sa pýta: čo ak sa všetko pokazí? Ty sa spýtaj: čo ak sa všetko podarí? A potom si to naozaj dovoľ predstaviť, do podrobností: dobré výsledky v obálke, dcéru, ktorá vojde dverami a smeje sa. Na túto scénu máš rovnaké právo ako na tú strašidelnú a je prinajmenšom rovnako pravdepodobná.

Vráť sa do prítomnosti. Starosť žije v budúcnosti. V tejto chvíli ti len málokedy niečo naozaj hrozí. Pocíť chodidlá na podlahe a ťarchu prikrývky, pomenuj päť vecí, ktoré počuješ. Každá je kotva do prítomnosti, kam sa búrka nedostane.

Hlbší rozborStarosť žije v budúcnosti

Over si to sám, keď nabudúce pocítiš, ako ťa starosť zviera. Opýtaj sa úprimne: čo je zlé práve teraz, v tejto sekunde? Nie o hodinu, nie budúci týždeň, nie vo verzii príbehu, ktorá sa ešte nestala. V tejto sekunde.

Odpoveď veľmi často znie: nič. Sedíš na stoličke. Ruky máš teplé. Voda v kanvici sa zohrieva. Všetko zlé býva na mieste, kam sa postaviť nedá: v „ešte nie“.

Nie je to popieranie. Je to presnosť. Telo môže byť len v prítomnosti, a keď ho myseľ pošle do budúcej katastrofy, reaguje, akoby už tu bola. Srdce sa rozbúši pre niečo, čo sa nedeje. Za zajtrajšiu búrku platíš dnešným spánkom.

Cesta späť je jednoduchá a telesná. Pocíť chodidlá. Nechaj ich ťažko spočinúť na podlahe. Všimni si päť vecí, ktoré počuješ, tri veci, ktorých sa môžeš dotknúť, a jeden pomalý výdych až do konca. Sú to kotvy a fungujú preto, lebo prítomnosť je jediné miesto, kam ťa starosť nemôže nasledovať.

Potom si polož otázku, ktorú ti dáva táto kapitola: môžem s tým teraz niečo urobiť? Ak áno, urob to, hoci len maličkosť. Ak nie, strach ti nemá čo doručiť. Je to počasie. Nechaj ho prejsť.

Na noci, keď sa myšlienky nechcú upokojiť, maj pri posteli pero. Napíš starosť, napíš jeden možný krok na zajtra a zošit zavri. Myšlienka je vypočutá a odložená. Môžeš spať.

Daj starostiam okienko. Ak sa tlačia jedna cez druhú, dohodni si s nimi stretnutie. Pätnásť minút popoludní, s perom a papierom. Keď príde starosť v inom čase, povedz jej láskavo: teraz nie, príď o štvrtej. Zistíš, že o štvrtej väčšina z nich nepríde, a s tými, čo prídu, býva hotovo za päť minút, takže zvyšok času môžeš pokojne piť čaj.

A stíš búrku zvonku. Niektoré počasie je spoločné, napríklad nekonečný prúd strašidelných správ alebo skupinový chat plný úzkosti. Tieto búrky sa živia pozornosťou, takže sa s nimi nemusíš škriepiť, stačí im dávať menej tej svojej. Vyjdi von a pozri sa na skutočné nebo, ktoré býva takmer vždy pokojnejšie než obrazovka.

Zlá noc

Niektoré noci nepomôže nič z toho. Búrka je priveľká a ty aj tak ležíš hore.

V takú noc k nej nepridávaj druhú búrku, výčitky, a nehovor si, že tým strachovaním všetko kazíš. Buď k sebe láskavý. Polož si ruku na srdce a povedz: toto je ťažká noc. Prejde. Ja som nebo. Dýchaj pomaly a nechaj búrku robiť to, čo búrky robia, kým nepríde ráno, tak ako zatiaľ prišlo vždy.

A ak búrka dlho neprejde, ak ťa starosť alebo strach tlačia celé týždne a nebo nevieš nájsť vôbec, obráť sa na niekoho. Porozprávaj sa s niekým, komu dôveruješ, alebo s odborníkom, ktorý sa venuje práve tomuto. Požiadať o pomoc neznamená opustiť túto cestu. Je to jeden z najmúdrejších krokov na nej.

Hlbší rozborPožiadať o pomoc neznamená opustiť túto…

Na túto vetu si spomeň v dňoch, keď sa ťa nič v tejto knihe nedotýka.

V mnohých z nás sa skrýva pýcha, ktorá šepká: keby som to naozaj chápal, nikoho by som nepotreboval. A tak keď starosť oťažie, naložíme si ešte druhé bremeno, presvedčenie, že potrebovať pomoc znamená robiť niečo zle. Neznamená. Práve ten, kto si vzal späť svoje pero, dokáže povedať „toto sám neunesiem“.

Všimni si rozdiel medzi zlou nocou a dlhým obdobím. Zlá noc prejde s láskavosťou, rukou na hrudi a vedomím, že ráno príde. Dlhé obdobie je niečo iné. Ak ťa starosť alebo strach ťaží celé týždne, ak je tvoj spánok stále rozbitý, ak nebo nenachádzaš vôbec alebo cítiš, že už nevládzeš, je čas obrátiť sa na niekoho. Ešte dnes sa porozprávaj s niekým, komu dôveruješ. Obráť sa na lekára alebo na odborníka, ktorého prácou je presne toto. Ak si v nebezpečenstve, zavolaj hneď teraz záchrannú službu alebo krízovú linku vo svojej krajine.

Obrátiť sa na druhých nepopiera nič z toho, čo si sa tu naučil. Je to prejav úcty k snívajúcemu: hovoríš, že ten, kto toto cíti, si zaslúži starostlivosť.

Praktické kroky: povedz jednému človeku pravdu na rovinu („nespím a stále sa strachujem“), dohodni si jedno stretnutie a tento týždeň prijmi jednu ponuku pomoci. Nemusíš to vysvetľovať pekne.

Nebo zostáva nebom. A niekedy je to najmúdrejšie, čo nebo môže urobiť: požiadať priateľa, aby podržal dáždnik.

Ráno po búrke

Martina sa niekedy stále strachuje, ako každý. Ale keď sa dnes zobudí o tretej a cíti, ako sa sťahujú prvé mračná, všimne si ich a opýta sa, či môže niečo urobiť. Zvyčajne nemôže, tak si položí ruku na hruď, nadýchne sa a pustí si inú scénu, v ktorej sa dcéra smeje v kuchyni a cez okno padá ranné svetlo. Väčšinou zaspí skôr, než scéna skončí.

Keď sa dnes objaví starosť, opýtaj sa: môžem s tým teraz niečo urobiť? Ak nie, pripomeň si, že si nebo.